Prvá písomná zmienka, 1321

14. storočie

Prosné sa prvýkrát spomína v roku 1321 pod názvom Prozna zároveň s materskou obcou Udiča. Obce patrili zemianskej rodine Hatňancov, neskôr panstvu Považská Bystrica.

15.storočie

Neskôr, presnejšie roku 1405, sa spomína ako Prozne, v roku 1466 ako Prosna. 

16. storočie

 V roku 1511 sa stáva súčasťou Bystrického panstva. Rok 1598 so sebou prináša názov Proszne. Po maďarsky je to Proszne alebo Kölesfalu. 

V roku 1537 údajne Ján a Rafael Podmanický potvrdzujú právo na majetok Ladislavovi Budajovi za jeho verné služby bystrického hradného Kapitána. V tejto listine sa písalo o prepísaní slobodného dvora prosňanského. 

Na základe súpisu majetkov z roku 1553 môžeme povedať čím sa vtedy miestne obyvateľstvo živilo. V Prosnom boli 2 porty, 6 želiarskych usadlostí, 2 slobodníci, strážca poľa a pastier. 

Z portálneho súpisu dva roky na to bolo v Prosnom 8 štvrtinových usadlostí, ktoré spolu tvorili 2 porty. Bol tu richtár, 2 sluhovia a 4 želiari. V roku 1598 mala dedinka trinásť domov a rok na to sa spomína aj zemianska usadlosť a mlyn na rieke Marikovke. "Mlynár dával ročne od mlyna 10 lukien múky a 5 lukien sladu. Na Vianoce bol povinný dávať najlepšie chleby, múku z jedného korca a navyše bol povinný pracovať na hrade so sekerou podľa potreby. Ak to bol mlyn s pílou, kde sa rezali dosky, tak dával ročne 100 dosák alebo 1 zlatý a 12 denárov. " ako uvádza Ján Šulavík.

17. storočie

V roku 1605 sa tu usadzuje zemiansky rod Budayovci, pochádzajúci z Trenčianskej župy.

18. storočie

 V roku 1784 tu údajne stálo 75 domov a žilo 82 rodín, čo je 402 obyvateľov. 

19. storočie

V roku 1828 bolo v Prosnom 45 domov a 469 obyvateľov. 

20. storočie

1.7. 1979 bola naša obec pričlenená do Udičského notariátu. V roku 1990 sa rozhodovalo o oddelení týchto dvoch obcí, no kvôli neúčasti Udičancov na referende, ktorí museli v tej dobe tiež vyjadriť svoj názor, Prosné nebolo oddelené a doddnes je časťou Udiče. (úryvok z novín opisujúce túto udalosť)

Obdobie púchovskej kultúry

Uhliská

Lokalita: Obetisko a pohrebisko zároveň sa nachádza na západe od obce v doline medzi troma kopcami. Na miesto pohanských rituálov vás zavedie miestny náučný chodník. 

Nálezy: Počas hlbokej orby, sa tu našlo niekoľko črepov z nádob, avšak až v roku 1966 tu bol zorganizovaný archeologický výskum na podnet Štefana Meliša a pod vedením dr. Antona Petrovského - Šicmana. Na priestore 10x11 m sa našlo veľké množstvo zlomkov z nádob, predmety z bronzu, železa a skla, z keramiky to boli hrnčiarske výrobky zdobené rytou, vlešťovanou a plastickou výzdobou. Ďalej zvieracie kosti, spony, náramky a sklené perly. Medzi nálezmi bola aj 1/24 keltskej mince typu Athéna Alkis, nazývaná aj osminka, vážiaca 0,13 g. Predmety, ktoré sa našli, boli podľa výskumov zámerne poškodzované a lámané. Taktiež prešli ohňom, pretože boli sekundárne pálené. Všetko nasvedčuje tomu, že predmety slúžili ako obety. Našli sa pamiatky len z posledného obdobia používania, z toho vyplýva, že obetná jama bola pravidelne čistená. 

Využite: Lokalita, ako sa zistilo pri podrobnom prieskume, slúžila ako obetisko ľudu púchovskej kultúry v 2.-1. storočí p.n.l. Okrem prinášania obetí v podobe výrobkov a zvierat pohanským božstvám, sa našli aj spálené kostrové zvyšky 3-5 dospelých mužov vo veku 40-50 rokov (ako vysvitlo pri analýze v Archeologickom ústave v Prahe). Jama ľadvinovitého tvaru, vyplnená čiernou mastnou zeminou a drobnými nálezmi pravdepodobne slúžila na odlievanie krvi obetných zvierat a ľudských obetí. Tieto keltské barbarské obrady spojené s domácim ľudom lužickej kultúry formovali spomínanú púchovskú kultúru. 

Zaujímavosti: Okrem pohanského chrámu Uhliská, bola v tej dobe objavená ešte jedna podobná lokalita pri Liptovskej Mare - Havránok. V súčasnosti sa na území Slovenska nachádzajú už štyri podobné obetiská. O slávnostnom odhalení, ktoré sa tu konalo v roku 2014 si prečítajte tu.

Informácie z knihy Po stopách predkov,(skrátené, upravené). Zaujala vás táto téma a radi by ste sa dozvedeli viac? Navštívte stránku hradiská.sk.

Zlatý kôň

Lokalita: Východne od obce na ostrom horskom hrebeni. Cesta k miestu vedie cez miestnu časť obce Potoky. Náučný chodník vedie aj k tomuto historickému miestu, takže nájsť ho nebude problém.

Nálezy: Nájdené boli črepy, železné spony, strely do šípu, klince, zápona z opaska, malé kovania a kramlička okolo roku 1962. V tejto lokalite bol vedený amatérsky výskum. Okrem spomínaných predmetov tu bola objavená zlatá keltská minca J. Chmulíkom a ešte jedným chlapcom v období "prvej" republiky, no oni ju predali zlatníkovi do Považskej Bystrice, a teda nie je možné nález overiť. Podľa nálezcu bola na nej plastická značka v tvare Z, čo by mohlo znázorňovať telo koňa. Existuje viac príbehov o objavení zlatého keltského pokladu, no sú to len miestne povedačky a archeológovia ich nemajú šancu nejako potvrdiť, či vyvrátiť. O nich si môžete prečítať tu.

Využitie: Malé opevnenie s intenzívnym osídelním malo slúžiť ako keltské kultové miesto na rozhraní 1. storočí p.n.l. a 1. storočí n.l.

Zaujímavosti: Názov Zlatý kôň získal podľa miestnych povestí. V jednej z nich sa hovorí o skale, ktorá mala podobu barana, no pravdepodobnejšia je podoba koňa, nakoľko kôň bol u Keltov uctievaným zvieraťom.  Podobná silueta koňa vyrytá na strane skalnatého vrchu sa nachádza aj v Anglicku. Ďalšia povesť, ktorou bol inšpirovaný názov hradiska je príbeh O Slncovom koni. Dňa 5.4.2014 sa tu konalo slávnostné umiestnenie informačnej tabule.

Informácie z knihy Po stopách predkov,(skrátené, upravené). Zaujala vás táto téma a radi by ste sa dozvedeli viac? Navštívte stránku hradiská.sk. 

Dňa 5.4.2014 sa konalo odhalenie spomínaných lokalít. Viac informácii tu.

Hviezda

Lokalita: Pol kilometra východne od Zlatého koňa, rozmedzie chotárov Prosného, Udiče a Hatného. Vedie tadiaľ náučný chodník.

Nálezy: Pozoruhodná čierna hlina, ktorá je pravdepodobne kultúrnou vrstvou zaniknutého predvekého sídliska, ďalej netypický črep, ktorý je veľmi podobným, tým zo Zlatého koňa

Využitie: Sídlisko lužickej a púchovskej kultúry

Zaujímavosti: Lokalita je dobre situovaná, preto je možné, že v minulosti slúžilo ako rozcestie. Dnes je tu vystavaný prístrešok a stalo sa miestom konania rôznych akcií.

Obdobie Rakúsko-Uhorska

Od roku 1867 do roku 1918 bolo slovenské územie súčasťou Rakúsko-uhorskej monarchie. Spôsob a podmienky života v Horných Uhrách, ktorých súčasťou bola aj Marikovská dolina, sú opisované v knihe s názvom Z potulného života - Tri dni v Uhrách. Dvaja bratia žijúci v českej zemi sa rozhodli navštíviť "utláčaných bratov Slovákov" Ako píše sám autor, na našom území boli Slováci utláčaní a prenasledovaní Maďarskom, nakoľko tu prebiehala silná maďarizácia. V školách boli učitelia nútení vyučovať v maďarčine a názvy obcí boli písané taktiež maďarsky.

 Bratia z knihy cestovali z Velkých Karlovíc cez Karpaty po Javorníkoch do najsevernejších Uhier, kde sa nachádzala aj naša dedina. Dolina, ktorou sme súčasťou, bola v tej dobe označovaná za najbiednejšiu a najzanedbanejšiu osadu z celej Trenčianskej stolice. Pôda tu nie je úrodná a miestny aj tak ťažko pracovali od rána do večera na poliach. Do svojich veľmi skromných príbytkov tvoriacich len jednu izbu s funkciou tromi sa chodili len vyspať. Domčeky si ani nezamykali, nakoľko v nich nebolo čo cenné a verili, že tadiaľ aj tak ni nechodí. Malé okienka slúžiace na vetranie a osvetlenie boli zvonka očiernené od dymu, ktorý tadiaľ unikal z ohňa zakladaného gazdinami pri príprave jedla. Komín mali len budovy s vyššou funkciou ako bola škola či fara. Avšak toto pravidlo platilo len pre Hornú a Dolnú Marikovu. Prosné ako nižšie položená a viac obývaná dedina mala väčší počet domov s vymoženosťou akou bol komín. Iba v Príchod cudzincov do dediny bolo skôr výnimkou ako pravidlom. Odev hornouhrovcov bol veľmi jednoduchý, keďže pozostával len z košeli (u žien zvaná rubáč). Deti väčšinu času pomáhali pri prácach svojim rodičom na  poliach a rolách. Školu veľmi nenavštevovali, keďže štyri mesiace sa nevyučovalo kvôli prázdninám a cez zimu do nej nemali ako prísť kvôli snehu. Učitelia aj napriek príkazu vyučovať v maďarčine, sa so žiakmi rozprávali ľúbozvučnou slovenčinou. Inšpekcií, (ktoré navštevovali školy a kontrolovali, či všetko prebieha ako má), sa nemuseli obávať, keďže do tohoto kúta krajiny nechodila, kvôli diaľke.Aj názvy obcí v maďarčine boli písané len malým a tenkým písmom pod názvom slovenským. Aj takýmto malým odporom prejavovali svoju nespokojnosť a vyjadrovali svoju príslušnosť k slovenskému národu. Okrem Slovákov sa v obci vyskytovali aj Židia a cigáni. V doline žilo niekoľko židovských rodín, ktoré boli známe hlavne svojimi službami, pretože spravidla vlastnili obchody a pohostinstvá, v ktorých ponúkali okrem občerstvenia aj nocľah. Maďarizácia a utláčanie pretrvávali až do roku 1918. 

Neskôr sme utvorili spoločný štát s Čechmi, ktorí v tomto období mali lepšie podmienky pre rozvoj. Ako opisujú bratia z knihy, stačilo prejsť cez kopec na Valašsko a hneď ste spoznali, že sa nachádzate v inej zemi, nakoľko sa ľudia sa líšili svojim odevom a rečou. Jednu vec však mali spoločnú a to bola spokojnosť. Akokoľvek bol slovenský národ utláčaný, pri robote si spieval a snažil sa tešiť z maličkostí. 

Hlavný názov: Z potulného života; Autor: Kramoliš, Čenňk; Vydavateľ: Papežská knihtiskárna benediktinu rajhradských; Vydávané v rokoch: 1900; Stránky: [2], 174, 175; digitálna knižnica MZK v Brne; Kramerius5

Dobová mapa

Prvá svetová vojna

Maďarskú nadvládu v Horných Uhroch nahradila ďalšia nepríjemná udalosť a to prvá svetová vojna. Veľká vojna sa dotkla aj obyvateľov Prosného. Spolu s vyhlásením všeobecnej mobilizácie 31.7.1914 boli do zbrane povolané ročníky 1882-1893. V roku 1918 boli naverbovaní všetci zbraneschopní muži narodení v rokoch 1865-1900. Zverbovaní opustili svoje rodiny a dúfali, že sa domov vrátia živý. Svoje prianie si však nesplnilo 22 mužov z Prosného, ktorí padli v boji. Prosňania boli odvádzaní do 71. pešieho trenčianskeho pluku 14. pešej divízie Rakúsko-Uhorskej armády. Zo zajatia sa dostali Jozef Kadrlial (Juráč), Štefan Mičuda, Augustín a Ján Budayovci (Gáborovci), Ignác Čapajka, Ján Kadrliak a Ondrej Migila.

V dedine prepukla bieda, keďže živitelia rodín boli odvedený do boja. Táto situácia sa riešila rozdávaním tzv. žobračeniek s hodnotou 20 korún na dieťa. Podľa údajov z knihy Malá monografia obce Prosné, rozdávanie almužny mal na starosti udičský notár Alexander Beňovský, lenže tejto podpory sa každý nedočkal a ženy sa museli o svoje deti postarať samy.

Na znak ich úcty a vďaky je v Prosnom pamätník venovaní práve obetiam Prvej svetovej vojny.

Medzivojnové obdobie 

Krajina bola zničená vojnou. Všade bola bieda, chudoba, smútok a strach. Nezamestnanosť bola citeľná viac ako nikdy predtým. Marikovská dolina sa odjakživa vyznačovala tou najchudobnejšou a povojnový stav jej nijako nepomohol prepísať tento status. 

Avšak skrsla nádej, ako pomôcť tejto chudobnej doline, ktorou je Prosné taktiež súčasťou. 30.06.1924 v Turčianskom sv. Martine sa na zastupiteľstve župy považskej rokovalo o novostavbe župnej silnice Udiča-Mariková-N. Hrozenkov, dlhej 18,500 km. Moravský zemský výbor s týmto návrhom taktiež súhlasil. Moravská strana dňa 1.11.1924 oznamuje, že na realizáciu tohto projektu poskytnú 1 260 000 kč. Obec Nový Hrozenkov ako súčasť tejto cesty poskytne okrem veľkostatkov a pozemkov na výstavbu prispeje aj 230 000 kč. Slovenská strana sa zaviazala, že poskytne pozemky a  kamenné bane, ktoré budú užitočné pri výstavbe.Toto rozhodnutie je odôvodnené následovne: Pre chudobnosť obcí neni možné peňažitých príspevkov od obcí požadovať. Župné zastupiteľstvo však podáva žiadosť a odporúčanie na ministerstvo verejných prác, o financovanie tejto stavby, pretože úzko súvisí s budovaním trasy Žilina-Púchov. So stavbou cesty, ktorá mala byť dôležitou spojnicou medzi týmito dvoma krajmi sa plánovalo začať v roku 1925. Po súhlase ministerstva s financovaním tohto projektu bolo dôležité v čo najkratšej dobe vypracovať potrebné plány a rozpočty a začať s prípravnými prácami. 

K realizácii projektu však nikdy nedošlo. Prečo sa tak stalo nie je známe, ale dôvodom bol pravdepodobne nedostatok prostriedkov na realizáciu zo strany slovenskej či neprítomnosť pracovníkov, ktorí by pomáhali.

Niektorí obyvatelia sa rozhodli ísť do práce až do zahraničia. Miesta, kde Slováci chodili za lepším životom a za prácou bola Amerika, Kanada, Francúzsko či Praha. Pracovali na farmách, v horách a baniach. Ľudí ktorí opustili svoje domovy bolo až cez 30. Niektorí sa usadili, iní prišli naspäť na Slovensko, kde si nakúpili pozemky a začali podnikať a bohužiaľ sa našli aj takí, ktorí pri práci zahynuli. Môžeme spomenúť úmrtia Jozefa a Juraja Tučníkovcov z Mogoňa, ktorým sa stala osudná práca v Prahe na stavbe domu na Poříčí v roku 1928. 

Viac o pracovných príležitostiach a zamestnanosti v Prosnom sa dočítate tu.

Druhá svetová vojna

Sotva sa vdovy spamätali zo strát po prvej svetovej vojne a o pár rokov sa začal ďalší veľký vojnový akt. Aj muži z Prosného boli povolaní do boja v druhej svetovej vojne, ktorá vypukla 1.9.1939. Výnimku mali chlapi pracujúci v zbrojnici v Považskej Bystrici a živitelia rodín. Napriek tomu boli odvedení Vendel Buday, Vincent Hlatký, Jozef Hlatký, Vendel Hlatký, Ondrej Polník, Ján Tučník, Ján Kalmík, Pavol Cimboray, Pavol Kucej a Ján Minárik. 

Situácia v dedine nebola o nič lepšia, kedže bola okupovaná nemeckými vojakmi. Ich prítomnosť občanov veľmi netešila, keďže sa im sťahovali do príbytkov, rabovali zásoby jedla a na konci vojny odvádzali dobytok. Pomery sa zhoršili s nedostatkom potravín a následným stúpaním ich cien natoľko, že bol zavedený ich prídel. Bieda a nedostatok financií donútili chodiť aj ženy do zahraničia za prácou. Skupina Sloveniek sa vybrala za robotou až do Nemecka spolu s tlmočníkom Jánom Chmulíkom. Ich deti zvyčajne ostávali doma spolu so starkými, ktorí im nahradzovali vo veľa situáciach matky alebo cestovali s nimi. 

Okrem nedostatku surovín a pochodujúcich vojakov obyvateľov znepokojovala výstavba betónových protitankových zátarás, bunkrov a zákopov. Betónové zátarasy sa dodnes nachádzajú na hranici Udiče a Prosného. Zákopy boli kopané v miestnej časti dediny Potoky, ale v dnešnej dobe po nich už nie je stopy.  Na výkopoch a výstavbe objektov sa zúčastňovali občania a hlavne gazdovia s konskými poťahmi, ktoré využívali pri práci. Fušky boli povinné, keďže vojaci s puškami v ruke ľudí nútili k tejto práci.

Stav, v ktorom sa dedina nachádzala pod ovládaním nemeckými vojakmi netrval dlho. Spolu so Slovenským národným povstaním a s príchodom rumunských a ruských vojsk prichádza nádej oslobodenia. Ráno okolo 7 smerom z Nimnice rumunské vojská prišli do doliny. Celá Marikovská dolina vďačne vítala vojakov, s ktorou prichádzala vysnívaná sloboda a vymanenie spod nadvlády Nemcov. Piata hodina hlásila príchod ruských vojsk. Z rozprávania našich spoluobčanov sa dozvedáme, že rumunská armáda sa nedala porovnať s tou nemeckou, ktorá rabovala čo sa len dalo. Keď bolo nad slnko jasné, že situácia pre Nemcov je nepriaznivá, vojaci pri úteku brali so sebou všetko čo len uniesli a pri tom nemali problém použiť násilie. Každý schovával svoje zvieratá, jediný zdroj obživy, pred očami zbrojnošov tak, aby ich nenašli a neodvliekli im to, na čom im tak záležalo. Dobytok odvádzali do lesov medzi partizánov, ktorí ich tam strážili. Ked usúdia že nebezpečenstvo pominulo,  mohli si svoje zvieratá zobrať naspäť domov. Ich odhady však neboli správne a pri sťahovaní kráv ich prekvapili vojaci. Nemci pobrali koľko vládali, dospelé aj teliatka, pri kladení odporu sa vyhrážali s pištoľou v ruke. Obyvatelia nemali nijakú možnosť brániť sa, ale napriek tomu na spomínaných vojakov vymysleli lesť. Nemci svoje úlovky zhromažďovali na jednom mieste a pri takom veľkom počte neboli dobre stážené. Občania sa v noci vybrali na spomínané miesto a kravu, ktorú im zobrali opätovne získali.

Naopak rumunskí vojaci boli veľmi skromní. Netlačili sa na noc do domov ako podaktorí nemeckí. K nocľahu im stačil prístrešok a jedlo prijímali od vďačných žien, ktoré im ho samé nosili ako vďaku za ich skutky. 

Partizánske boje, ktoré boli súčasťou SNP  v týchto lokalitách neprebiehali, napriek tomu sa ku skupinám pridali Vendel Buday a Pavol Cimboray. Tí patrili k jednotke majora Popova. Jeden z nich v tychto službách skonal.

Koniec vojny a definitívne oslobodenie sa nieslo v duchu zvonov zvoniciach po celej doline v každej dedine spolu s hučaním sirény v zbrojovke 9.5.1945.

foto: Malá monografia obce Prosné

Ľudový odev

V minulosti si ľudia svoj odev vyrábali svojpomocne a spoliehali sa na svoju vlastnú šikovnosť a predstavivosť. Na svojich poličkách pestovali ľan a konope, ktoré boli základnou surovinou na výrobu plátna. 

"Z lanových semien sa vyrábal lanový olej, ktorý slúžil na napúšťanie a konzervovanie dreva. Zo stoniek ľanu sa získavalo vlákno, ktoré sa trepaním a česaním zbavovalo pazderia. Z tejto zušľachtenej vlákniny - kúdeli zavesenej na praslici sa pomocou vretena a kolovratu spriadala priadza, z ktorej sa na krosnách tkalo plátno, ktoré sa v potoku pralo a bielilo na slnku. Z tohto plátna sa šil tradičný odev predkov nazývaný aj háby a šúchy." spomína pán Migila.

V ženskom odeve to boli rubáše, spodnice, rukávce, zástery, čepce, lajblíky a pre dievky na vydaj svadobné výbavy. U mužov to boli košele, spodky, gate. Súčasťou odevu boli súkenné haleny, hune, kabanice, z ovčej kožušiny sa šili kožuchy, baranice a čiapky.

Muži aj ženy obúvali krpce, kapce, papuče a doplnkom boli onuce. Postupne sa dostávali na trh nové odevné materiály, ktoré ovplyvňovali odievanie ľudí. Odev sa postupne skrášľoval výšivkami, čipkami a doplňoval rôznymi spínadlami. Charakteristikou a odlíšením jednotlivým obcí boli kroje.

Nižšie môžete vidieť ukážku prosňanských krojov od pani Rakovej, rodáčky z Prosného, ktorá dodnes uchováva svadobné šaty svojej mamy, či čepiec, zástery a košele, ktoré mala vo svojom šatníku. Každý kus odevu mal svoj špecifický názov. Napr. šaty, ktoré sa nosili k večeru niesli názov odvečernice a podobne.

Ľudová hudba

Spísané nevídané

Naša dedina je plná povestí. Zaujíma vás ako vznikol názov Nadavec alebo vďaka čomu zbohatli Uhrovci? To aj ďalšie zaujímavé povesti si môžte prečítať alebo vypočuť kliknutím sem.